ECM Bratislava – Staré Mesto

Nemecký teológ Manfred Seitz si uvedomoval, že je veľmi potrebné hovoriť ľuďom v cirkevných zboroch, z čoho pozostávajú bohoslužby, ktoré pravidelne slávime. Svoje uvažovanie začal jedným zážitkom zo svojej dovolenky: Bol som na výlete vo veľmi peknom horskom prostredí a prihovoril som sa tamojšej obyvateľke: “Je tu krásne,” povedal som. Ona zareagovala: “Ja to už tak nevnímam. Žijem tu už mnoho rokov.” – “Podobne je to aj pri nás”, pokračuje profesor Seitz, “že sme si tak zvykli na liturgiu bohoslužieb, že už nedokážeme vidieť ich krásu. Potrebujeme nový pohľad obohatený bližším poznaním.”

V prvom rade ide o to, aby sme bohoslužby slávili s vnútornou účasťou. Celým srdcom i mysľou. Rozhodujúca je už príprava na ne. Nielen farári a hudobníci sa majú pripraviť. Aj my ostatní, ktorí sme účastní týchto bohoslužieb. Treba si už doma položiť otázku: S akým očakávaním, s akou motiváciou chcem do kostola ísť? 

Žalmista si hovorí – 122, 1: “Radoval som sa, keď mi hovorili: Poďme do domu Hospodinovho.” Na inom mieste sa modlí – 27, 4: “Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem. Môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.” A ešte jeden citát zo žalmu 42, 5: “Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom.”

Aj my by sme sa mali samých seba pýtať: Ako je to pri mne? Idem na bohoslužby s radosťou? S prosbou zažiť Božiu blízkosť? Či pre spomienku, že tak robili moji rodičia, starí rodičia a ja som bol/a vždy s nimi? Alebo kvôli úteche, lebo teraz prežívam ťažké chvíle v živote? Nech je to tak či onak, stále platí 3. Božie prikázanie: Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť. 

Teológ Pavel Filipi vo svojej štúdii priraďuje k bohoslužbám už cestu do kostola. Píše v nej: “Prísne vzaté, bohoslužobné dianie začína už cestou do kostola. To nie je iba technický detail. Ak chcem byť účastníkom bohoslužby, kde sa pripomína, zvestuje, dosvedčuje a oslavuje Božia blízkosť, musím na chvíľu opustiť svoj príbytok, vydať sa na cestu a prekonať istú vzdialenosť.” Vydávame sa teda na cestu do Božieho chrámu.  Vstupujeme doň. A to nám pripomína, aby sme zanechali všetko, čo by nás rozptyľovalo a zároveň pozýva k sústredeniu sa na Slovo, ktoré v ňom bude zaznievať.

V niektorých cirkvách je zvykom, že pred sadnutím si do lavice, sa veriaci stíši v krátkej modlitbe v prosbe o požehnanie tejto prítomnej chvíle. Niektorí to už prestávajú praktizovať, čo je veľká škoda. Lebo prísť do chrámu je niečo iné ako prísť do nejakej inej miestnosti. A aj keď si sadneme, naša cesta nekončí. Budeme ju prežívať duchovne. Jeden autor takúto cestu nazval cestou do života a iný zase cestou v tajomstve.

Nech sa i pre nás návšteva bohoslužieb stáva niečím, čo v nás spôsobuje bázeň pred Tajomstvom, nad ktorým chceme premýšľať a mať s Ním vzťah.

Ivan Lukáč

Ján Kerekréty, tajomník Evanjelickej aliancie, sa s manželkou Zlatkou vrátil v máji 2018 z dovolenky v Dubaji a po týždni začal mať zdravotné problémy so žalúdkom. Tie sa vystupňovali a neudržal v sebe ani len pohár vody. Hospitalizovali ho v nemoci a po vyšetreniach stanovili závažnú diagnózu – rakovina kostnej drene.

Tešíme sa, že brat Kerekréty spolu so svojou manželkou navštívil naše bohoslužby v nedeľu 12.05.2019, aby nám  porozprával svoje svedectvo, ako mu Pán Boh zachránil život a daroval svoju milosť.

Jeho svedectvo si môžete vypočuť tu.