Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /nfsmnt/hosting2_1/9/b/9be675d3-272a-41ca-b6c7-c2d339e26772/umc.sk/sub/bratislava/wp-content/plugins/stat-counter/stat-counter.php on line 382
Naša viera - ECM Bratislava - Staré Mesto

Naša viera

 

Pravidlom našej viery a života je Písmo Sväté.
Možno ho čítať aj na internete v rôznych prekladoch: www.biblia.sk

APOŠTOLSKÉ VYZNANIE VIERY
Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.
Verím v Ježiša Krista, Syna Jeho jediného, Pána nášho, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie panny, trpel pod Pontským Pilátom, ukrižovaný umrel a pochovaný bol; zostúpil do pekiel, v tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho; odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých, hriechov odpustenie, tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný. Amen.

Apoštolské vyznanie viery, hoci nebolo napísané priamo apoštolmi, je prijímané rozličnými kresťanskými denomináciami najmä kvôli časovej blízkosti s apoštolskou érou a tiež preto, že odráža učenie apoštolov. Je stručnou trojičnou náukou cirkvi. Jeho predchodcom bolo tzv. Rímske vyznanie, ktorého vznik sa kladie pred rok 130. Najstarší dochovaný latinský text apoštolského vyznania viery od Rufina z Aquileie pochádza približne z roku 400. Stará cirkev toto vyznanie postavila ako hrádzu proti falošným, nebiblickým  učeniam. štruktúra vyznania ukazuje na základnú kresťanskú vieru v trojici osôb v jednom Bohu:  Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch Svätý.

Apoštolské vyznanie viery dodnes slúži ako stručné a jasné vyjadrenie kresťanskej viery. Evanjelická cirkev  metodistická ho odporúča svojim zborom používať na bohoslužobných zhro­maž­deniach. Naďalej pomáha v obrane čistej kresťanskej viery pred heterodoxnými, nepravovernými učeniami,  ako sú nebiblické pohľady na Božiu podstatu, panteistické alebo henoteistické koncepty Boha alebo rôzne chybné teologické koncepty. 

NICEJSKÉ VYZNANIE VIERY
Verím v jedného Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, všetkých vecí viditeľných i neviditeľných.
I v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, splodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha a Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého; splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené; ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie zostúpil z nebies a vtelil sa skrze Ducha Svätého z Márie panny a človekom sa stal; ukrižovaný bol tiež za nás, pod Potským Pilátom trpel a bol pochovaný; a na tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písem; vstúpil na nebesá, sedí na pravici Otcovej a zas príde v sláve súdiť živých i mŕtvych; a Jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím i v Ducha Svätého, Pána a Darcu života, ktorý pochádza od Otca i Syna, ktorý spolu s Otcom a Synom ctený a slávený býva, ktorý hovoril skrze prorokov. I v jednu svätú všeobecnú a apoštolskú cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život v budúcom veku. Amen.

ATANÁZIOVO VYZNANIE VIERY
Každý, kto chce byť spasený, predovšetkým musí zachovávať všeobecnú vieru; kto by ju však nezachoval celú a neporušenú, nepochybne zahynie naveky.
A toto je všeobecná viera, aby sme vyznávali jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote; ani osoby nezmiešajúc, ani bytosti nedeliac. Lebo iná je osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého.
Ale Otec i Syn i Duch Svätý majú jedno Božstvo, rovnakú slávu a rovnakú večnú velebu.
Aký je Otec, taký je Syn aj Duch Svätý.
Nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch Svätý.
Nekonečný Otec, nekonečný Syn, nekonečný Duch Svätý.
Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý.
A predsa nie traja veční, ale jeden večný.
Ako ani nie traja nestvorení, ani nie traja nekoneční, ale jeden nestvorený a jeden nekonečný.
Podobne všemohúci Otec, všemohúci Syn, všemohúci Duch Svätý.
A predsa nie traja všemohúci, ale jeden všemohúci.
Tak je Otec – Boh, Syn – Boh, Duch Svätý – Boh.
A predsa nie sú traja Bohovia, ale len jeden Boh.
Podobne Otec – Pán, Syn – Pán, Duch Svätý – Pán.
A predsa nie sú traja Pánovia, ale je jeden Pán.
Pretože podľa kresťanskej pravdy musíme každú osobu osobitne vyznávať ako Boha i Pána.
Preto podľa Všeobecnej kresťanskej viery zabraňuje sa nám hovoriť, že sú traja Bohovia alebo traja Pánovia.
Otec nie je nikým učinený, ani stvorený, ani splodený.
Syn je jedine od Otca nie učinený, ani stvorený, ale splodený.
Duch Svätý je od Otca i od Syna nie učinený, ani stvorený, ani splodený, ale pochádzajúci.
Teda jeden Otec a nie traja Otcovia, jeden Syn a nie traja Synovia, jeden Duch Svätý a nie traja Duchovia Svätí.
A v tejto Trojici nič nie je prvšie ani pozdejšie; nič väčšie ani menšie, ale všetky tri osoby sú rovnako večné a rovnako veľké.
Teda aby všetci, ako sme už povedali, vzývali i Trojicu v jednote i jednotu v Trojici.
Kto teda chce byť spasený, takto musí zmýšľať o Trojici.
Avšak k večnej spáse treba úprimne veriť i vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista.
Teda to je pravá viera, keď veríme a vyznávame, že Pán náš Ježiš Kristus, Boží Syn, je Boh aj človek zároveň:
Boh – z Otcovej podstaty pred vekmi splodený a človek – z podstaty matky v čase narodený.
Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumnej duše a z ľudského tela.
Božskou prirodzenosťou rovný Otcovi, ľudskou prirodzenosťou menší od Otca.
A hoci je Boh aj človek, predsa nie sú dvaja Kristovia, ale jeden Kristus.
Jeden, niežeby sa Božská prirodzenosť zmenila v telo; ale že ľudská prirodzenosť bola pojatá do Boha.
Jeden, ale vôbec nie tak, že sa prirodzenosti zmiešali, ale tak, že je jedna osoba.
Lebo ako rozumná duša a telo je jeden človek, tak i Boh a človek je jeden Kristus, ktorý trpel pre naše spasenie, zostúpil do pekla, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
K Jeho príchodu všetci ľudia budú vzkriesení so svojimi telami a vydajú počet zo svojich skutkov: a tí, ktorí dobre konali, pôjdu do večného života; ktorí však zle konali, do večného ohňa.
Toto je všeobecná viera. Nemôže byť spasený, kto ju úprimne a bez pochybovania neprijíma. Amen.


Základné teologické dôrazy Evanjelickej cirkvi metodistickej

1. Všeobecné zmierenie

Hriech oddelil človeka od Boha. Ako dôjde k zmiereniu človeka s Bohom? Kresťanská teológia odkazuje na to, čo robí Boh. Nepraje si zatratenie človeka. Pos­lal svojho Syna Ježiša Krista na svet, za človekom.  Vrcholom Ježišovho pôsobenia bolo, že sa stal obeťou zmierenia za naše hriechy. 

Pre koho vykonal túto obeť? Zahladil tak hriechy vyvolených alebo všetkých, celého ľudstva?  Metodistická teológia sa prikláňa k arminián­­-
s­kemu učeniu o všeobecnom zmierení: Kristus, Spasiteľ sveta, konal v pros­pech všetkých ľudí a každého jednot­livca. Každý, kto Kristovu obeť vierou prijíma, nachádza zmierenie s Bohom. Nemusí k tomu nič pridať,  smrť a zás­luhy Božieho Syna sú dostatočné.

Metodisti očakávajú, že človek zmierený s Bohom bude žiť vierou a nebude sa spoliehať na falošné náboženstvo.

Falošné je (1) každé náboženstvo, ktoré nevedie človeka k tomu, aby dal svoje srdce Bohu. Také je predovšetkým náboženstvo názo­rov alebo to, čomu sa hovorí „správna viera“. Do tohto osídla upa­da­jú všetci, ktorí pod po­jem viera zahŕňajú iba systém názorov.

Falošné je tiež (2) formálne náboženstvo vonkajšej bohoslužby, hoci sa jej človek zúčastňuje pravidelne, chodí na bohoslužby a k Pánovej večeri, avšak viera v živote ostáva bez odozvy.

Je to ďalej (3) náboženstvo skutkov, hľadanie Božej milosti tým, že robíme dobre ľuďom.

Napokon falošné je aj (4) každé náboženstvo, kde Boh nie je základom, t. j.  náboženstvo, v ktorom zvesť „v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ nie je alfou a omegou, začiatkom a koncom, tým prvým a posledným.

Jn 1,29  Jn 3,16  1Tm 2,1-6  Heb  2,9   1Jn 2,2  


2. Predbežná milosť 

Predbežná milosť  je kresťanský teologický koncept vychádzajúci z teológie cirkevného otca Augustína. Božia milosť predchádza ľudské rozhodnutie. Existuje skôr, ako človek čokoľvek urobil. Je nezávislá od ľudského konania.
Sme porušení hriechom, oddelení od Boha, sami neschopní Boha nájsť. Vo všetkých veciach života i viery nám Stvoriteľ dovoľuje používať slobodnú vôľu. Platí to aj v prípade, keď sa nám zvestuje spasenie v Ježišovi Kristovi. Božiu spásnu ponuku môžeme prijať alebo odmietnuť.
V tomto sa Wesley držal skôr Jacoba Arminia než Augustína, pretože ten veril, že pôsobeniu predbežnej milosti nakoniec človek nemôže odolať. Arminiáni a s nimi metodisti veria, že predbežná milosť umožňuje, no nezaručuje osobné prijatie spasenia.

 Wesley hovoril o troch skupinách ľudí: (1) ľudia v prirodzenom stave,
(2) ľudia pod Zákonom a (3) ľudia pod milosťou.

Ľudia v prirodzenom stave sa nachádzajú v duchovnom spánku. Nepoznajú seba ani Boha, sú služobníkmi hriechu.

Ľudia pod zákonom sa spoliehajú na vlastnú spravodlivosť a dúfajú, že budú spasení kvôli svojim dobrým skutkom.

Ľudia pod milosťou majú živú vieru, upínajú pozornosť na Krista a pro­-
s­­t­red­níctvom Krista na Boha. Cesta spásy sa začína Božím dotykom v zvesti evanjelia. Mocou Ducha je človek prebudený zo spánku a spoznáva svoj skutočný stav. Robí pokánie zo svojich hriechov. Rozhoduje sa pre život s Pánom Ježišom Kristom.

Toto prebudenie cele pripisujeme Bohu. Pôsobí ho Božia predbežná milosť, ktorá dáva popud k  prebudeniu. Na strane človeka je iba kladná odpoveď viery na Božiu ponuku spásy.

Jer 1,5; 31,3  Ez 34,11.16  Lk 19,10  Jn 6,44; 12,32  Rim 2,4  Fp 2,12-13  1Jn 4,19  Tít 2,11


3. Pokánie

Podľa biblického podania človek (Adam) pre svoju neposlušnosť zomrel pred Bohom. Dostal sa pod zotročujúcu moc strachu. Utekal pred Bohom a stratil poznanie Boha a Božiu lásku, stratil Boží obraz v sebe. Stal sa ne­svätým a ne­šťastným, upadol do pýchy a svojvôle a ovládli ho telesné túžby. Človek pri­chádza na svet duchovne mŕtvy, v hriechu a bez Boha, bez Božieho obrazu, bez pôvodnej spravodlivosti a svätosti. Je mu vlastná pýcha, svojvôľa, skazenosť. Jediným východiskom k návratu do pô­vo­dné­ho stavu – byť na Boží obraz, podobu – je pokánie. Je to zmena v srdci, spôsobená Duchom Svätým, ktorá pôsobí odvrátenie sa od hriechu a túžbu po svätosti. Pán Ježiš kázal blíz­kosť Božieho kráľovstva a potrebu pokánia. Všetci zhrešili, k pokániu je pozvaný každý, kto hľadá život v Božej blízkosti.
Pri pokání sú zreteľné tri aspekty:
Poznanie hriechu. Usvedčenie z hriechu. Zmena.
(1)    Človek prebudený z duchovného spánku spoznáva svoj skutočný stav, uvedomuje si hriech a biedny duchovný stav, odlúčenie od Boha.
(2)    Sme usvedčení (a) zo svojho hriechu, (b) presvedčení o Božej spravodlivosti a (c) o večnom súde. Pôsobí to Duch Svätý, ktorý koná v ľudskom srdci a má požehnaný vplyv, lebo vedie k zmene.
(3)    Zmena, ktorú vyvolá pokánie, je odklon od hriechu a hriešnych praktík. Pokiaľ došlo iba k usvedčeniu z hriešnosti, zostali sme v biednom duchov­nom stave. Pokánie je akt srdca, no vyžaduje taktiež skutok. Úprimné pokánie je predpokladom pre nasledovanie Krista.
Pokáním odpovedáme na Božiu aktivitu v Ježišovi Kristovi. Vykúpil nás z moci hriechu a zatratenia. Vďaka tomu sa Boží obraz v nás obnovuje, čo zahŕňa inteli­gentnú a nesmrteľnú prirodzenosť, rozvážnu vládu nad stvorením a sku­točné poznanie Boha, jeho diela, lásky a pravej svätosti.

Gn 1,26  Gn 3,23-24  Mt 3,8  Mt 9,13  Mk 1,15  Lk 13,3  Jn 16,8  Sk 2,38  Sk 3,19  Rim 3,23  2Pt 3,9
Zj 2,5.16


4. Spása z viery

Pokánie stavia človeka pred otázku potreby ospravedlnenia.  Pri ospra­vedlnení spolupôsobia tri faktory: (1) Na Božej strane veľké zľutovanie a milosť, (2) na Kristovej strane zadosťučinenie Božej spravodlivosti obe­tovaním jeho tela a preliatím krvi a (3) na našej strane pravá a živá viera v zásluhy Ježiša Krista.

Metodisti rovnako ako reformačné cirkvi veria, že spásu dostávame zadar­mo, iba vierou, bez skutkov zákona. Ospravedlnenie z viery, uložené v ľud­s­kom srdci, vedie k posvätenému životu. Posvätený život má nábo­žens­­ké pre­javy, ako sú modlitba, čítanie a počúvanie Božieho slova, krst, účasť na Večeri Pánovej, ovocie Ducha Svätého a mnohé ďalšie.

Spása iba vierou sa však nekončí pri ospravedlnení. Viera nie je pasívnym pri­jímaním zvesti. Bez skutkov je mŕtva, nie je viac, ako náboženský for­maliz­mus a intelektuálne teoretizovanie. Potrebujeme oboje, vieru i činnú lásku. Láska k Bohu a blížnemu, vychádzajúca z úprimnej viery, je napl­ne­ním Bo­žie­ho zákona. Všetko, čo robíme a trpíme bez lásky, nám k spáse nepomáha.

Na námietku, že človek môže aj pred ospravedlnením sýtiť hladných a oblie­­­kať nahých, teda všeobecne konať dobré skutky, odpovedá meto­dizmus: Nevyplýva z toho, že tieto skutky sú dobré pred Bohom samé osebe. Dobré skutky, ktoré Boh prijíma a sú Bohu príjemné, majú dva znaky: (1) Sú vykonané z pravej a živej viery a (2) z lásky k Bohu, ktorá pô­sobí lásku ku všet­kým ľuďom.

Viera koná skrze lásku vtedy, keď Božia láska prebýva v človeku, to zname­ná, keď je znovuzrodený.

Kresťania sú „soľou zeme a svetlom sveta“. To sa prejavuje konkrétnymi skutkami. Popierame akúkoľvek záslužnosť skutkov pre spásu pred ospravedlnením.

Mt 5,13-16  Rim 3,28  Rim 12,1  Ef 2,8-9  Sk 10,35  Heb 13,16  Jk 2,24.26


5. Obnova: znovuzrodenie k novému životu

Ospravedlnenie a znovuzrodenie sú základnými piliermi kresťanskej viery. Predstavujú dve stránky spasenia: (1) Ospravedlnenie podčiarkuje, čo pre nás robí Boh, keď nám odpúšťa hriechy. (2) Znovuzrodenie zdôrazňuje, čo Boh koná v nás, keď obnovuje našu padlú prirodzenosť. Znovuzrodenie nasleduje po ospravedlnení a znamená zmenu. Boh koná dielo v nás. Mení sa náš vzťah k Bohu: od Boha odvrátený a hriechu oddaný človek sa znovu narodí pre Boha a službu. Ospravedlnenie nás navrátilo do Božej priazne, znovuzrodenie obnovuje človeka na Boží obraz.

Znovuzrodenie možno spoznať podľa viery, nádeje a lásky. Náš vzťah k Bo­hu a blížnym sa vyznačuje Kristovou láskou, ktorá napĺňa všetky myšlienky, slová i skutky.  Z nášho života robí  „prácu lásky“ (Wesley). Chceme poslúchať príkazy: buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec, buďte svätí, lebo ja som svätý, buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Znovuzrodenie má praktické, viditeľné dôsledky. Láska k svetu sa mení na Božiu lásku, pýcha na pokoru, vášeň na tichosť, nenávisť, závisť a zlomyseľnosť na úprimnú, láskavú a nesebeckú lásku k všetkým ľuďom.

Znovuzrodenie nie je totožné s krstom, i keď veríme v istú súvislosť. Akt krstu je vonkajším, viditeľným dielom človeka, znovuzrodenie je vnútorným, neviditeľným dielom Boha. Wesley učil, že krst očisťuje telo človeka, znovuzrodenie je zmenou, ktorú pôsobí Boh v duši, takže jedno sa líši od druhého ako duša od tela alebo voda od Ducha Svätého. V  kázni na text J 3,7 povedal, že krst nie je zárukou znovuzrodenia.  Človek môže byť narodený z vody, a predsa nemusí byť narodený z Ducha. Krst môže ostať vonkajším znamením bez toho, že by bola daná vnútorná milosť.  Preto je falošné spoliehať sa na krst a neprežiť znovuzrodenie. Znakom znovuzrodenia nie je krst, ale Božia moc, prejavujúca sa v živote veriaceho.
Jn 3,7  1Jn 5,1  Lk 6,32  Ef 4,32, Lv 20,26  1Jn 3,9  Mk 1,8  Mt 28,19  Jn 3,22


6. Svedectvo Ducha

Apoštol Pavol píše v Liste Rimanom, že Duch Svätý sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti.  Metodizmus spolu s reformáciou zdôrazňuje vnú­torné svedectvo Ducha Svätého. Duch Svätý nielen inšpiroval pisateľov kníh Biblie, ale neustále inšpiruje, nadprirodzeným spôsobom pomáha tým, ktorí Písmo s dôverou a modlitbou čítajú. Platí to aj spätne: Písmo sväté je meradlom každého zjavenia.

Skúsenosť viery je dôležitá pre každého kresťana. Oživuje jeho vieru. Skú­senosti viery sa však nemôžu stať základom pre náuky, ktoré nie sú založené na Písme svätom. Môžeme to vyjadriť aj takto: Skúsenosti viery nie sú základom pre pravdu, ale Božia pravda je skúšobným kameňom každej skúsenosti.  Skúsenosť aktualizuje Božiu pravdu v živote veriaceho jednotlivca. Žiadna skúsenosť nemá normatívny charakter.

Kým otvoríme Písmo, odporúčame modlitebnú prosbu o Božie vedenie, lebo Písmu svätému možno porozumieť iba prostredníctvom toho istého Ducha, skrze ktorého nám bolo Písmo dané. John Wesley to vyjadril takto: Duch Svätý je náš Vodca, to znamená inteligentná bytosť, a Písmo je naše pravidlo, to znamená niečo,  čo táto inteligentná bytosť používa.

V metodistickej cirkvi prijímame Písmo sväté ako jedinú autoritu. Na pomoc na čítanie Biblie si popri skúsenosti berieme aj tradíciu a rozum. Tradícia je strážcom zodpovedného, teda vecne i historicky správneho výkladu. Ro­zum­ nemá autonómiu vo veciach viery a výkladu Písma svätého, no v spo­ločnosti Ducha Svätého je danosťou od Boha. Vtedy je významným nástro­jom pochopenia obsahu Písma. Ľudská zmyslovosť a emocionálne kapacity pomáhajú vnímať Božie cesty pred prijatím spásy aj samotné Božie zjave­nie a vedenie.

Dialogický vzťah medzi tradíciou, rozumom a skúsenosťou pomáha lepšie pochopiť zvesť Písma a účinnejšie ju aplikovať do života.
Rim 8,16  9,1  Sk 15,8  1Jn 5,6  Zj 22,20  2Tim 3,16  1Kor 11,22  1Krn 22,12  Rim 1,20  Ž 34,9  Ž 139,23


7. Svätosť

Ospravedlnením a znovuzrodením sa začína život viery, ktorý pokračuje cestou svätosti – posvätením až k úplnému posväteniu – kresťanskej doko­nalosti.  Svätosťou rozumieme oddelenie sa veriaceho pre Boha. Je dynamic­ké, rozvíjajúce sa, žije z viery a koná v prospech každého človeka, osobitne toho, ktorý potrebuje našu pomoc. 

Kto uverí, je posvätený. Posvätenie nie je výsledkom ľudského úsilia. Cítime, že Božia lás­ka je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali a prijali.

Viera otvára človeku oči, aby videl Božiu lásku v Kristovi. A kým je du­chov­né oko nasmerované k Bohu v Kristovi, ktorý zmieril svet so sebou, sme stále viac napĺňaní láskou k Bohu a k človeku.  Prejavuje sa to tichos­ťou, dobrotivosťou, trpezlivosťou a ďalším ovocím svätosti, ktoré v Ježi­šovi Kristovi slúži na slávu Boha Otca.

Dokonalosťou rozumieme rozvíjajúce sa posvätenie, teda keď zanechávame hriešne skutky, opúšťame návyky starej, zlej prirodzenosti, pretože sme sa narodili z Ducha Svätého, sme živí pre Boha a konáme skutky viery v pros­pech všetkých ľudí. Cesta posvätenia nás vedie k očakávaniu plnej záchrany (spasenia) od všetkých hriechov – od pýchy, svojvôle, zlosti, akejkoľvek nevery a nelásky k Bohu a k ľuďom. Apoštol Pavol hovorí o dokonalosti, o dokonalých kresťanoch. Dokonalosť neznamená neomylnosť alebo bezhriešnosť. Dokonalosť znamená naplnenie Kristovou láskou, ktorá jediná motivuje ľudské myslenie, hovorenie i konanie.

Svätosť má dve dimenzie: (1) vnútornú a (2) vonkajšiu, čiže svätosť srdca a svätosť života. Viera je podmienkou i nástrojom svätosti. S rastúcou vierou rastie svätosť. Metodizmus myslí konkrétne. Nové stvorenie nie je abstraktný pojem, je to realita života viery. Svätosť je konkrétnym, nevyhnutný dôsledkom ospravedlnenia.

Mt 5,48  Lk 6,40  2Kor 13,7-9  1Kor 2,6  Ef 2,8  Ef 5,17-18  1Pt 1,17-16  1Jn 1,8-10  Rim 5,5


8. Možnosť odpadnutia 

Písmo nás učí, že v kresťanskom živote ide o vieru činnú prostredníctvom lásky. Na jednej strane je verný Boh a jeho láska, na druhej strane sa vyžaduje ľudská vernosť. Kto uverí, je vďaka Božím zárukám ochraňovaný pred strachom z večného zahynutia, ale možnosť odpadnutia od Božej milosti a straty veľkých a vzácnych zasľúbení pretrváva.

Božími zárukami sú: (1) Priame svedectvo Božieho Ducha, krst  Duchom a ohňom. Duch Svätý tiež priamo pôsobí na naše svedomie. (2) Nepriame svedectvo Ducha, ako je ovocie života pod Božou mocou, naša každodenná skúsenosť viery, naše konanie v prospech blížnych vychádzajúce zo srdca naplneného Kristovou láskou.

Ľudskú vernosť  vyžaduje Boh preto, lebo máme byť nástrojmi budovania Božieho kráľovstva, ktoré je medzi nami. Veriacim je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva. Majú povolanie, aby slovom aj činom šírili zvesť o Kristovi, ktorého prítomnosť vytvára a buduje Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo existuje v srdci, ale nie je neviditeľné. Boh ho vytvára v srdci každého človeka, ktorý robí pokánie, verí evanjeliu a prináša ovocie pokánia. Pokračovaním pozemskej skúsenosti Božieho kráľovstva je nebeské kráľov­-stvo slávy. Kto nemá tu a teraz Božie kráľovstvo v srdci, do večného nebeského kráľovs­tva slávy nevojde.

Každý, kto uveril, a potom odpadol od viery, stráca Božie kráľovstvo, ktoré bolo prítomné v jeho srdci. Inými slovami tam, kde sa evanjelium zvestuje, prichádza k nám Božie kráľovstvo, ktoré máme prijať ako dieťa, starať sa oň, milovať ho a nikdy neopustiť.

Cieľom života je pripraviť sa na večnosť. Máme naplniť Boží zámer so stvorením, poznať, milovať a radovať sa zo Stvoriteľa. Slúžiť mu teraz i po celú večnosť. Všetci sa postavíme pred Božiu súdnu stolicu. Súd preverí všetko, aj každé naše prázdne slovo. Každý vydáme Bohu počet sám za seba.

Ga 5,6  Lk 17,21  Mt 13,11  Mk 4,1  1Krn 10,13-14  Ez 33,12-13  Mt 26,41 Jn 151-2.6  Rim 11,20-22  Flp 2,12  1Tim 1,19-20  Heb 6,4-6  Heb 10,26-27  Mk 10,15  Mt 8,12  Lk 16,31  Mt 12,36